sergej

Veru tak mňa napadlo, keď som premýšľal ako nadviazať tému s môjho predchádzajúceho článku ,,Keď dualita privádza do šialenstva“.. samozrejme ako predtým vo mne hrali dve osoby, či písať alebo nie. A pre toho kto si predošlý článok prečítal, tak odpoveď nemám, stále neviem prečo mi dotyčná skrížila cestu..

A tak ako som sa zamýšľal listoval som si v pamäti, že čo bolo a mohlo byť, a prečo to tak niet? Veď sa vraví ,,každý sme si strojcom svojho šťastia“ ale čo osud? Osud nemá žiadnu úlohu? Podľa mňa áno a dosť dôležitú. Ale keď už skáčem medzi myšlienkami bolo by dobré na zmätenie čitateľov aj napísať jednu myšlienku:,, všetko je tak ako má byť“. A túto úvahu počúvam pravidelne od kamarátky, s ktorou preberám dakedy takéto veci. Rada mi vraví ,,nerieš, nechaj to plynúť voľne“, no s mojou povahou neustáleho prúdu myšlienok je to veľmi ťažké..

Sama si možno uvedomuje a možno nie, že po tom čo sme si písali na známej slovenskej ,,kec“ stránke, stala sa jedna vec, že ona moje pozvanie na stretnutie odmietla s rôznymi dôvodmi a ja som to toleroval bez náznaku pochybnosti. Ak toto bude čítať bude sa asi smiať, ale nebyť tohto ona možno nespozná svojho terajšieho priateľa, a ja nebudem šialene premýšľať nad druhou, ktorú som mimochodom po nej spoznal priam náhodou… dobre niekto si pomyslí, veľmi nad tým premýšľa a možno náhoda…

Ale poviem aj takto, príbeh ktorý otriasol a znamenal v mojom zmýšľaní dôležitú hranicu vnímania okolitého sveta a seba samého. Samozrejme je nad slnko jasné, že aj v tomto bola žena. Po nej som veľmi túžil a zároveň si nadával ,,prečo“ prečo to tak musí byť, aby som sa rozhodoval či chcieť ju alebo prísť o dobrého priateľa. A teraz jej v duchu ďakujem že ma vtedy odmietala, že miesto cesty za ňou som na motorke šiel inde, kde som sa, no poviem to v slangu nás motorkárou vysypal. Táto chvíľa osudu mi mysľou otriasla, keď som začal svet vnímať inak. Ale to je kapitola sama o sebe, ktorej sa budem možno venovať neskôr.. A povedzte nebol toto osud, keď strojcom svojho šťastia by som si mal byť ja? A možno som bol, ale aká sila mi vnútila do hlavy ísť tam kde som ani v pláne nemal? To asi nevie nik..

Preto je pomyslenia hodné, že prečo veci sa nám v živote takto dejú, a reagujeme možno spontánne a možno je to len ďalšia veta či list nášho osudu… no nevravím, že nie, že za svoje šťastie si môžeme samy, ale tiež ako všetko má aj toto svoje hranice, ktoré môžeme do istej miery si posúvať a ovplyvňovať…

Ďakujem s pozdravom Sergej,